V skutočnosti to nie je ale Róbertova strana, kto vyhral voľby, ale Marketing a PR. Ak sa hociktorej babky demokratky spýtame, či má aspoň tušenie čo to znamená, pravdepodobne len pokrčí ramenami. To však v tej strane robia naozaj dobre a aj preto sa stali fenoménom, na ktorý reagujú babky v kulturákoch rovnako, ako tínedžerky na Justina Biebera. Marketing však slúži všetkým stranám viac či menej úspešne. Hlavne pred voľbami. Dôležitejšiu vec, čo si ale máloktorá z nich uvedomuje je to, že aj budovanie PR je veľmi dôležité.
Tu Robert odvádza vynikajúcu prácu keď šikovne spája sľuby, ktoré ľudia chcú počuť so svojím imidžom jedného z nás. Vlastne on je taký obyčajný človek, ktorý si každý deň ide zabehať, vyvenčí svojho psíka a večer sa poberie do svojho bytíku ako ostatní pospolitý ľud. Dopĺňa to zároveň aj imidžom svojho nepoškvrneného charakteru. Pri všetkých témach sa tvári väčšinou vážne až otcovsky čím navonok stúpa jeho dôveryhodnosť, autorita a zároveň si tým buduje imidž akéhosi prísneho, ale zároveň láskavého vodcu. Pri viacerých príležitostiach je vidno, že to viac či menej hrá, ale jeho cieľ sa tým stáva bližší. Mať moc a vládnuť. Syndróm, ktorým trpel a doteraz zrejme trpí aj veľký Vladimír je zdá sa politicky dedičný. Iveta aspoň vždy keď spomenula slovo vláda, alebo vládnuť, mala tendenciu pripomenúť, že by to malo byť o tom spravovať krajinu a najmä slúžiť ľudom. Robert sa však od Vladimíra líši najmä v tom, že má schopnosť šikovne sa prispôsobiť danej situácií. V roku 2006 pôsobil ešte ako nepriateľ všetkého čo pripomínalo kapitalizmus, teraz sa pokojne nechá vyfotiť v ležérnej póze s kolou v ruke.
Slovenský volič sa však stále neprispôsobil demokracii. Jeho vnímanie demokracie je značne porušené akousi spomienkou na časy spred roku 89. Model veľkého brata, ktorý sa o všetko postará, dá ľudom prácu a nakŕmi ich stále tento národ slepo vyžaduje. Róbert sa nestal len garantom v ktorom ľudia vidia vysnívané istoty, ale aj akousi modlou. Vyjadruje sa k ľudom jednoducho a úsporne, jeho sľubom rozumie aj ten najposlednejší obyvateľ Slovenska. Termínom ako konsolidácia verejných financií, alebo zníženie deficitu ľudia rozumejú značne menej, ako keď im niekto povie, že im dá prácu. Róbert tak úspešne vybudoval kult osobnosti. Ste v ťažkostiach? Zamestnávateľ vás ožobračuje? Nemáte čo do úst? Vo vašom kraji nie je práca? Róbert to za vás všetko vyrieši!A navyše vás príde osobne pozdraviť k vám do kulturáku. Retrospektíva je však značne odlišná. Ale to Róbertov volič nechce vidieť, alebo jednoducho správna kampaň a PR urobilo svoje a potreba pozerať sa do minulosti jednoducho vypadla.
V skutočnosti však strany ako tá Róbertova nerobia z jednotlivcov úspešnejších a sebavedomejších ľudí. Tým, že strana ponúka pomoc slabým ich ešte viac demotivuje robiť niečo pre seba vo vlastnej réžií. Krásne to vidno na príkladoch ľudí, ktorí vravia, že v ich regióne nie je práca, a že nie je nik, kto by im ju dal. Sami seba tým stavajú do pozície slabých. Opäť pozostatok komunizmu, keď všetkým zabezpečil prácu štát. Systém sa ale zmenil a kým ľudia sami nepochopia, že prácu si môžu vytvoriť aj sami (podnikanie), žiadna vláda im nepomôže. Je to niečo ako keď človeka dotujete potravou namiesto toho aby ste ho naučili ju vyrábať samostatne. Značná časť spoločnosti si tak pospí chvíľku na vavrínoch, uchlácholená pomocou zhora, ktorá však nepríde a keď tak, vo veľmi malej a krátkozrakej miere, nehovoriac o tom, ako sa ešte viac prehĺbi tendencia našich ľudí byť radšej zamestnancami ako zamestnávateľmi. Taktiež sa nepodporí dôležitý poznatok, že ten kto podniká a je úspešný, nemusí byť zároveň aj zlodejom. Namiesto toho Róbert prípadný úspech neodpustí vyššími daňani, čo určite vyvolá hromadnú radosť ľudí, ako to tým bohatým pekne natrel.
Sľuby Róbertovej strany dať prácu ľuďom sú prázdne, lebo to žiadna vláda jednoducho nedokáže a nie je to ani jej úlohou. Čo však je jej úlohou je to, aby vytvárala vhodné podnikateľské prostredie a podporila ľudí s nápadmi a víziou. Ak však ide dávať ľudom prácu cez zahraničných investorov, nielenže stádovito naženie ľud do náruče zahraničných manažérov, ale zároveň demotivuje ľudí, ktorí nad podnikaním reálne uvažujú. Ak totiž nádejný podnikateľ vidí, že štát dá radšej dotáciu kórejskej automobilke, ako malej začínajúcej slovenskej firme, je to extrémne demotivujúce. Navyše zahraniční investori sú problémom tak pravice, ako i ľavice, nehovoriac už o celoplošnej cene práce.
Navyše Róbert je proeurópsky zameraný, avšak vo veľmi divnom smere, takže na svoje výdavkové excesy bude určite využívať všetky prostriedky, ktoré mu zahraničie ponúkne, pretože získavať prostriedky od vlasných ľudí a vlasnými zdrojmi nie je v povahe socialistu. Cesta do Grécka tak nebude viesť len cez nevyužitý potenciál našej krajiny, ale aj cez to, že si budeme požičiavať potrebné prostriedky zo zahraničia. Štedrý socialistický Mikuláš bude mať určite v povahe veľa rozdávať aby si udržal voličov a na to potrebuje dodatočný kapitál. Slovensko si požičia, ale keďže socialista to nedá zaplatiť svojmu voličovi, tak dlh rastie. Na financovanie dlhu (splátky a úroky) treba opäť ďaľší kapitál a tak kolobeh pokračuje a Slovensko si stále bude požičiavať za viac. Preto sa netreba čudovať, že v Bruseli je pán Schulz celý bez seba, že voľby vyhral práve Róbert. Istoty tak budú len na dobu určitú a udržateľný stav neskôr už tak udržateľne vyzerať nebude.
Bude len zaujímavé sledovať, kam až siaha Róbertov populizmus a pri akom vysokom deficite a spoločenskom rozklade sa spustí jeho chápanie reality v ekonomických súvislostiach. Bude na to zrejme sám, pretože sa zdá, že ministrom financií sa stane človek, ktorý sadne na lep aj triviálnemu grafu.